Opakovane treba pripomenúť, že sa nachádzame v bode zlomu. Existujú iba dve cesty. Jednou je udržať to doterajšie za každú cenu, s obrovskými nákladmi a s vedomím, že tak či tak nám to nepomôže a tou druhou je využiť súčasnú krízovú situáciu na naštartovanie zmien a investovania do budúcnosti.

Klimatická zmena, ale najmä energetická kríza, proces iba urýchlila. Rovnakou mierou sa o súčasnú situáciu a obavy z budúcnosti pričinila desaťročia trvajúca ignorancia mnohých občanmi volených predstaviteľov, od miestnej až po európsku úroveň, „vidieť za roh“, do budúcna. Nedokázali pripraviť a presadiť potrebné zmeny, rešpektujúc očakávané trendy a tým zvýšiť odolnosť a flexibilitu štátov, regiónov, obcí. Nereagovali na odborníkmi avizované zásadné zmeny rámcových podmienok. Nepočúvali ich výstrahy a svojou populistickou politikou dnes postavili obyvateľov pred často neriešiteľné osobné a rodinné rozhodnutia. Paradoxne tak činia za ich peniaze. Sami vyrobili problémy a teraz sa ich celá činnosť sústreďuje na ich „hasenie“. Bohužiaľ už na úkor ďalších generácií.

Politický systém, založený na súboji strán, ako nositeľov ideí, zlyháva, lebo strany prestávajú byť stranami s odborným zázemím, chovajú sa ako aktivisti bez zodpovednosti a je stále menej lídrov s jasnými predstavami. Neschopnosť alebo neochota realizovať zmeny spôsobuje, že ľudia síce zvolia „zmenu“ s nádejou, že „dobre bude“, ale už o rok - dva tých, čo zvolili, nechcú. To len dokazuje, že pokiaľ nepríde k zmene systému spravovania štátu, k vertikálnej deľbe moci, posilneniu právomocí, ale aj zodpovednosti miest a obcí, dovtedy nebude vidieť „svetielko na konci tunela“ a budeme neustále svedkami často infantilnej diskusie straníckych lídrov, ktorí sa prekárajú v presadzovaní svojich ideológií, pokiaľ teda vôbec nejaké majú. Bohužiaľ, namiesto toho, aby straníci v demokratickom štáte urobili všetko pre naplnenie princípu subsidiarity, ktorý mimochodom ratifikovali v medzinárodných zmluvách a dohovoroch, vymýšľajú rôzne centralistické opatrenia, balíčky. Chovajú sa presne v súlade so zákonmi prof. Parkinsona. Na základe ich rozhodnutia byrokrati vyrábajú byrokratom prácu a preto je potrebných stále viac byrokratov.

Tento stav je dlhodobo neudržateľný a opäť si mnohí nevedia predstaviť, že je to možné zmeniť. Mnohí zvolení predstavitelia miest a obcí Slovenska už dávno pocítili, že výroky o partnerskom vzťahu medzi štátnou správou a obcami, neštátnymi subjektmi, sú iba politickými táraninami na udržanie si moci. Sú však aj takí, ktorým pretrvávajúci „demižónový“ mechanizmus vyhovuje. Napriek tom je aj na samotných mestách, obciach, pretože každé je samostatným neštátnym subjektom, aby ukázali, že dokážu schopnejšie reagovať na nové trendy a očakávané výzvy. Že dokážu urobiť ten krok vpred a nebudú sa snažiť za každú cenu udržiavať drahé a zastaralé mechanizmy spravovania miest v réžii štátnej správy. Najmä v týchto nových podmienkach, kedy sa menia aj vplyvy pôsobiace na mestskú ekonomiku, na ekonomiku mestských regiónov a aglomerácií. Viaceré zmeny, ich príprava a presadenie si vyžaduje roky a preto nie je na čo čakať.

Blíži sa termín volieb a opäť si do zvolíme tých, čo by mali byť v mestách a obciach nielen dobrými hospodármi, ale aj nositeľmi vízie, myšlienok, čo by chceli k lepšiemu v mestách a obciach zmeniť. Na jednej strane je dôležité aby sa mestá a obce spájali, aby zvýšili tlak na centrálnu vládu, v prospech zmeny spravovania štátu. Na druhej strane je potrebné aby mali jasnú stratégiu ako dosiahnuť zmenu, reagovať na úplné nové podmienky, v každom meste, obci a podľa miestnych podmienok a možností. Či už samostatne, alebo v spolupráci s inými.

Prebiehajúce zmeny menia aj faktory, ktoré budú ovplyvňovať ekonomiku našich miest a obcí. Či už vo zavádzanie senzorov, vysokorýchlostného internetu, digitalizácia platieb, otvorené dáta, autonómne vozidlá, decentralizovaná výroba energie, priemysel 4.0, rastu online obchodu, ale aj služieb, až po aplikovanie napríklad 3D tlače. Všetky môžu výrazne prispieť k znižovaniu prevádzkových výdavkov miest a obcí a ich využitiu pre potrebné investície.

Budúcnosť je neistota a orientovať v nej sa budú môcť iba pripravení a tí potrebujú stabilitu a flexibilitu, ktorú vedia poskytnúť iba mestá a spolupracujúce mestské regióny. Nakoniec posledné roky sú toho dôkazom. Globalizáciu postupne nahrádza proces glokalizácie. Rastie dopyt po miestnych a regionálnych produktoch. Obmedzenosť verejných zdrojov, ktoré naviac odčerpáva riešenie nahromadených problémov, signalizuje, že už nebude možné očakávať, aby nám daňoví poplatníci z iných miest, obcí a regiónov prispievali napríklad na opravu miestnych komunikácií. Je pochopiteľné, že občania vítajú okamžité riešenia ich momentálnych problémov a netreba sa čudovať, že chcú po súčasných kandidátoch do orgánov miest a obcí napríklad opravu cesty a nie stratégiu digitálneho mesta. Skutoční lídri však musia vedieť ľuďom vysvetliť, že na opravu cesty si treba najprv zarobiť a to je možné iba zvýšením daní a poplatkov alebo „inovatívnejšie“, napríklad investovať do vzdelania, digitalizácie a získané zdroje využiť práve na tie opravy ciest. Príklady v Európe existujú.

Pre občanov ostáva hlavnou výzvou nespoliehať sa na centrálnu vládu. Neveriť bezhlavo tomu, čo počujú v predvolebných diskusiách, ale aj v povolebných diskusiách. Nikde inde ako v rámci vlastnej samosprávy občania nedokážu ovplyvniť efektívnosť využitia vlastných daní a poplatkov. Aby to tak mohlo byť, je potrebná ich podpora zmeny spravovania štátu. Vysvetľovanie prečo je výsadnou úlohou tých, ktorých si v mestách a obciach zvolia a ktorí majú, v súlade so zákonmi a svojimi sľubmi obhajovať záujmy trvalo bývajúcich obyvateľov voči iným subjektom, medzi ktoré patrí aj štátna správa. To ale nie je úlohou analytikov, odborníkov, tí môžu dodať „náboje“. Práve tí, ktorí reprezentujú záujmy občanov v mestách a obciach, musia odmietať rôzne selektívne a „náhradné“ riešenia, pôžičky na sanovanie zlých rozhodnutí centra. Tí musia žiadať zmenu systému preto, aby mohli efektívne spravovať územie, pretože potrebujú viac právomocí a nástrojov. Mali by spoločne presadzovať pokračovanie realizácie stratégie decentralizácie a nie vracať právomoci štátnej správe. Už nie je čas. Ako kedysi povedal klasik: „sme na okraji priepasti“, ale máme na výber. A cesta späť, udržiavanie starých poriadkov nás dovedie iba do ďalšej krízy.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum