Návrh poslanca mestského zastupiteľstva v Poltári, na zníženie platu primátorky/primátora, vyvolal verejnú diskusiu či je to v súlade so zákonom, alebo o tom, či si vôbec poslanec vie predstaviť, čo to znamená byť zodpovedný za 4300 kompetencií. Ako vo väčšine prípadov, aj v tomto sa mi javí tento druh diskusie úplne irelevantný. Na jednej strane je pravda, že existuje zákon, ktorý treba dodržiavať. Na druhej strane budenie dojmu, že plnenie 4300 kompetencií padá v meste na plecia primátorky/ primátora až tak nevystihuje realitu. V žiadnom prípade však týmto nechcem znižovať dôležitosť starostov/starostiek, primátorov/primátoriek, najmä v súčasnom období a pri budúcich očakávaniach.    

V čom však vidím problém už roky, je nerešpektovanie princípu subsidiarity a zasahovanie vlády a parlamentu do personálnej a mzdovej suverenity miest a obcí. A takým je aj zákon o platových pomeroch starostov a primátorov. Skrátka tu sa Národná rada Slovenskej republiky svojho času rozhodla, že určí ako musia občania miest a obcí využiť vlastné zdroje, vlastné finančné prostriedky a koľko z nich musia vynaložiť na plat svojho priamo voleného predstaviteľa. Dokonca dala poslancom možnosť navyšovania odmeny. Trochu si pamätám vtedajšie motívy, na počiatku obnovy samosprávnych miest a obcí, ale predsa len už odvtedy uplynulo 30 rokov a najmä neustále počúvame o tom, ako štátna správa zasahuje do právomocí územnej samosprávy.

Už v návrhoch opatrení pre realizáciu v rámci komunálnej reformy (2005) som považoval nastavenie odmeňovania a zasahovanie do personálnej a finančnej suverenity obcí za nesystémové. Za nevhodné som tiež považoval odvodenie minimálnej mzdy starostu /primátora/starostky/primátorky od priemernej mzdy v národnom hospodárstve, pretože nezohľadňuje skutočný výkon a nemotivuje. Problémom bolo aj to, že mnohé obce majú zdroje na existenciu najmä vďaka finančnému vyrovnávaniu, teda väčšia časť ich zdrojov pochádza z iných jurisdikcií, že opatrenie podporuje fragmentáciu obcí a napr. aj to, že odstupné nezohľadňuje dosiahnuté výsledky, ale dĺžku zotrvania vo funkcii. Že nebudú, najmä v malých obciach, kandidáti? Nevylučujem, ale dnes to už rieši zákon a naviac stačí ponechať na každej obci, aby mala možnosť zvoliť si svoj spôsob spravovania. Každá obec je originál a jej občania majú mať právo rozhodovať o vlastných zdrojoch a majetkoch.

Je logické, že každý kto ide pracovať, by mal vedieť za koľko a za akých podmienok. To platí aj o priamo volených zástupcoch občanov. Problém je však v tom, kto to má určovať. Podľa mňa by to nemal byť celoštátne platný zákon, ale zastupiteľstvom mesta/obce schválený odmeňovací poriadok. Každá obec má iné podmienky, predpoklady, možnosti. Nakoniec stačí sa pozrieť do kroník našich obcí. Jedná sa predsa len o peniaze trvalo bývajúcich obyvateľov mesta, obce a zasahovaniu do ich využitia by sa mala centrálna vláda a najmä parlament, čo najviac vyhýbať. Niet pochýb o tom, že sa im to nedarí, ale to je už iná kapitola o tom, či vôbec chápu postavenie územnej samosprávy.

Ak sa už teda chce každá obec, mesto, tváriť autonómne, ak odmieta zasahovanie štátnej správy a poslancov Národnej rady do jej práv, tak by mala na seba prevziať aj zodpovednosť za mzdovú politiku, najmä ak sa jedná o ich vlastné príjmy. Ak teda voláme po subsidiarite, tak dôsledne a nezaštiťujme sa nadbytočnými zákonmi. A to nielen v prípade odmeňovania vedenia obce, ale aj jej zamestnancov. Určite bude na začiatku bolieť pripraviť a obhájiť „platové tabuľky“, ale zároveň to prečistí vzťahy, pomôže odstrániť rôzne ohovárania typu, ako tam za tie peniaze nič nerobia, ale aj umožní odmeňovať šikovných a neodmeňovať „tých čo sa vezú“. A v konečnom dôsledku to obmedzí novodobý ošiaľ „nárokovateľnosti“ ktorú majú platiť „tí druhí“. Sem patria aj celoplošné zásahy tripartity do finančných zdrojov obyvateľov každej obce/ mesta.

© 2014-2021 Komunálne výskumné a poradenské centrum